Arkona 7526

16.06.2018

Rujana. Najväčší ostrov Nemecka obmývajú chladné vody Baltiku. Ostrov bol osídlený už v dávnej minulosti. Archeológovia našli stopy siahajúce do 4. tisícročia p.n.l..

Strategická poloha, úrodná pôda, vody plné rýb, čarovné prostredie - to všetko boli podnety, ktoré presvedčili slovanský kmeň Ránov aby sa tu usadili. Obrobili pôdu, vysadili posvätné háje, vybudovali osídlenia, mohutné hradiská a svätyne. Ich zvyšky nájdeme na vrchu Rugard pri Bergene, v Garzi, na Kape Arkona. Na celom ostrove ešte aj dnes nachádzame stopy po živote Slovanov. Nielen hradiská a svätyne, ale mnoho rôznych posvätných miest so silným energetickým nábojom. Ríša Ránov odolávala kresťanskej porobe najdlhšie. Chrámové poklady a slobodní Slovania boli tŕňom v oku vtedajším mocným.

Týždeň pred letným slnovratom, pred 850 rokmi padol posledný obranca Arkony a s ním aj celé hradisko a svätyňa. Slovanský svet stratil svoje posledné duchovné centrum. Chrabrosť, odvaha a neobyčajné vojenské umenie nestačilo na mnohonásobnú presilu. Celých 28 dní si 300 obrancov plnilo svoju povinnosť - obranu. 17 000 hrdlorezov útočilo na hradby vo dne, v noci. Neprestajne, ako vlny mora. Nádej na víťazstvo nebola žiadna, ale česť nedovolila vzdať sa. Smrť v boji bola pre obrancov cennejšia, ako život v hanbe a otroctve. Hradby boli zničené, posvätné sochy rozbité a spálené, svätyňa vylúpená. Potupu mal dokonať biskup - exorcista, ktorý mal znesvätiť chrám ,,kresťanským vysvätením´´. Bohovia to nedopustili a časť mysu, kde stál chrám, sa prepadol do hlbokých vôd Baltického mora krátko pre príchodom biskupa.


Zvyšok útesu

Výročie tejto udalosti a samotný význam odkazu Arkony bol hybnou myšlienkou usporiadať výpravu. Práve v tomto období a práve na tieto miesta.

Ľahko vymyslieť, ťažko vykonať.

Záujem ľudí bol veľký. Niekto zvolil samostatnú cestu a dlhší pobyt, iní zvolili pohodlie a bezpečnosť autobusu a skúsených šoférov. Starosti sa začali objavovať pri pokuse rezervovať si ubytovanie a stanové miesta v kempe. Komunikácia s Nemcami bola veľmi zlá - prakticky žiadna. Nechceli sa s nami vôbec baviť - 2 noci boli pre nich nezaujímavé a navyše v tomto období bol na Rujane kresťanský sviatok. Nezostalo mi nič iné, len sadnúť do auta a urobiť si výlet. Bola to dobrá voľba. Zabezpečili sme ubytovanie a urobili prieskum terénu. Nečakané a nemilé prekvapenie bolo, že v Putgartene, Arkone a blízkom okolí nie je žiadny obchod s potravinami. Reštaurácie v okolí nevedeli zabezpečiť stravovanie pre väčší počet osôb a už vôbec nie pre vegetariánov - a tých bolo medzi nami hodne. Po dlhom chodení a hľadaní sme našli riešenie. Miestny gazda mi prisľúbil, že sa o nás postará podľa našich predstáv.

Dali sme sa dokopy - ľudia zo Slovenska, Srbska, Moravy a Čiech. Spojila nás túžba vstúpiť na túto zem a precítiť energie, ktoré v nej sú.

Cesta autobusom ubehla napodiv rýchlo. Tém na debatu bolo viac ako veľa - a čas nám umožňoval prebrať ich. Vyriešili sme zopár problémov globálneho charakteru, etické otázky bezmäsitého stravovania, novú teóriu života na Zemi, efektivitu v medziľudskej komunikácii...

Vstup na ostrov vedie cez majestátny most. Kľukaté cestičky lemujú aleje. Väčšina z nich sú dubové. Nemcom slúži ku cti ich starostlivosť o pamiatky - stromy na ostrove sú označené s typickou precíznosťou a chránené. Míňali sme lány plné obilia a lúky s pasúcimi sa zvieratami.


Dorazili sme do cieľa našej cesty. Hlavný stan sme si urobili v útulnom kempe na brehu mora. Zopár odvážlivcov sa odhodlalo vstúpiť do slaných vĺn a zaplávať si, či len tak sa počľapkať v mori. Príjemná zmena po dlhej ceste. Vraj...

Hlavný program celej výpravy bol v piatok, 15. júna.

Hneď ráno sme si pozreli osadu Putgarten (Pod Gradom?). Malebné domčeky, niektoré pokryté slamou. Ohrady z kameňa teraz slúžia len na ozdobu - a sú naozaj pekné.

Asfaltová cesta viedla do mierneho kopčeka a končila na myse Arkona.

Z diaľky sme videli cieľ našej cesty - maják.

Práve pod ním sa rozprestierajú zvyšky hradiska. Nemecké úrady samotné hradisko ,,z bezpečnostných dôvodov´´ pre verejnosť uzatvorili. Slovanská duša vo mne mi však nedovolila vzdať sa. Podarilo sa mi po dlhom jednaní a presviedčaní zabezpečiť pre nás vstup priamo na hradisko. Dokonca som pre svoju myšlienku získala vedúceho archeologických vykopávok na hradisku Dr. Freda Ruchhöfta, ktorý nám urobil sprievodcu a poskytol odborný oficiálny výklad. Milo nás prekvapil vecnosťou a objektivitou podaných informácií.

Dr. Fred Ruchhöft

Počas prestávky na obed sme sa stihli najesť a prezrieť si zaujímavosti mysu. Múzeum v majáku, zvyšky vojenských stavieb z čias NDR, spomienku na cintorín lodí, historické bóje a mnoho iného.

Socha Svantovíta

Poobede nás čakala historička Dr. Katrin Staudte. Šarmantná a rozhľadená mladá žena, ktorá sa nám priznala k svojim slovanským koreňom - čo vzhľadom na jej kombináciu krásy a múdrosti predpokladali viacerí - nielen chlapi - z našej výpravy.

Dr. Katrin Staudte

Previedla nás po pobreží a porozprávala nám o zaujímavostiach pri jednotlivých zastávkach. Nezaskočili ju ani naše početné otázky - na všetky sa snažila odpovedať vecne a obšírne. Debatujúc sme prešli až do rybárskej osady Vitt.

Malebné miesto, kde sa zastavil čas. Malé námestíčko, ktoré slúži aj ako prístav. Jedna ulica a zopár domčekov. Jeden krajší, ako druhý. Starostlivo poopravované, namaľované. Upravený trávnik. Všade čisto a poriadok. Ticho narúšalo iba šumenie mora a občasný štebot vtákov.

Na priečelí jednej z budov sú zobrazované znaky očíslované od 1 po 13. Katrin nám vysvetlila, že sa jedná o značky rodov, ktoré sa dedili z pokolenia na pokolenie. Právo používať značku mal najstarší syn. My sme jej vysvetlili, že tie obrázky sú runy a majú aj iný význam, ako len označenie domu a rodu.

Prehliadku sme zakončili pri kresťanskej kaplnke Oktagon, ktorá bola postavená z materiálov pohanskej svätyne.

Posledný bod nášho programu na tento deň bol spomienkový obrad.

Pod košatým stromom sme sa rozostavili do kruhu. Predniesli sme slová chvály našim Predkom a Bohom. Pripomenuli sme si ich zápovede. Celý obrad bol sprevádzaný štebotom vtáčika, ktorý nám poletoval nad hlavami a sledoval, čo robíme. Svojim čvirikaním potvrdil že spojenie nás a miesta obradu je dokonalé. Posvätnú zem poliatu krvou bojovníkov sme posiali osivom z nášho kraja, pokropili vodou zo slovenských prameňov a zasadili sme do nej sadeničku duba zo Slovenska. Územie je pamiatkovo chránené a stromy sa tam vytínať nesmú - takže má veľmi dobrú šancu vyrásť.

Celodenné chodenia bolo veľkou zmenou oproti celodennému sedeniu v autobuse v predchádzajúci deň. Na sklonku dňa sme boli uchodení, unavení, ale spokojní. Tisíc kilometrov od domova sme sa zhodli zaujímavej skutočnosti - necítili sme sa ako v cudzine.

Večer sa nám nechcelo rozísť - stále bolo o čom hovoriť, na čo spomínať. Nebýva veľa príležitostí zísť sa v takej zostave, takže si to každý chcel vychutnať v čo najväčšej miere.

Noc bola krátka. Ráno sme sa pobalili a po raňajkách sme sa pobrali domov. Najväčšiu radosť z nášho odchodu mali holanďania, ktorí obsadili so svojimi karavanmi celé parkovisko pred kempom a nevedeli sa dočkať, kým zaujmú naše miesta.

Cestou nás čakala ešte jedna zastávka: Slovanská osada Ukranenland - Torgelow.

Skanzen vyjadruje predstavu Nemcov, ako by asi mohla vyzerať slovanská osada. Komerčná záležitosť odtrhnutá od historických faktov, pomiešané obdobia, nepresnosti... Pekná myšlienka spotvorená nevedomosťou, alebo...?

Ďakujem za spoluprácu :

Tartárii a Vladimírovi Laubertovi

Andrejovi Oravskému

A všetkým účastníkom.